Keď sa učíme cudzí jazyk, zväčšuje sa nám mozog. Prišli na to švédski vedci, keď pomocou skenovania mozgu sledovali, čo sa deje, keď človek učí cudziu reč. Štúdia je súčasťou neustále sa rozširujúceho výskumu, ktorý využíva zobrazovacie technológie pre lepšie pochopenie kognitívnych prínosov jazykového vzdelávania. Nástroje ako napr. magnetická rezonancia a elektrofyziológia, nám dokážu oznámiť nielen to, či potrebujeme operáciu kolena alebo máme nepravidelný srdcový tep, ale aj odhaliť, čo sa deje v našom mozgu, keď počúvame cudzí jazyk, snažíme sa mu porozumieť a rozprávať ním.
Švédska štúdia, v ktorej bola použitá magnetická rezonancia, ukázala, že ak sa učíme cudzí jazyk, má to viditeľný účinok na mozog. Študenti vojenskej školy s nadaním na jazyky sa učili po arabsky, rusky alebo daríjsky intenzívne, zatiaľ čo kontrolná skupina študentov medicíny a kognitívnych vied sa taktiež intenzívne učila, nie však jazyky. Skeny mozgu, vykonané pomocou magnetickej rezonancie, ukázali, že konkrétne časti mozgu študentov jazykov sa zväčšili, zatiaľ čo mozgové štruktúry u kontrolnej skupiny zostali nezmenené. Nemenej zaujímavé bolo, že študenti, ktorých mozgy sa zväčšili v hipokampe a oblastiach mozgovej kôry, ktoré sa vzťahujú k výučbe jazykov, mali lepšie jazykové schopnosti ako ostatní študenti, u ktorých sa viac rozvinula motorická oblasť mozgovej kôry.
Inak povedané… Tie oblasti mozgu, ktoré sa zväčšovali, sa spájali s tým, za aké ľahké študenti tieto jazyky považovali a vývoj mozgu sa menil v závislosti na výkone študentov.
Ako vedci poznamenali, nie je celkom jasné, čo tieto zmeny po troch mesiacoch intenzívneho štúdia jazyka znamenajú v dlhodobom horizonte, no vývoj mozgu vyzerá sľubne.
Pri pohľade na funkčný sken mozgu z magnetickej rezonancie zistíme taktiež, ktoré časti mozgu sú aktívne počas určitého typu učenia. Napríklad, môžeme vidieť, prečo dospelí rodení hovorcovia jazyka ako je japončina nedokážu pri počúvaní ľahko rozoznať rozdiel medzi anglickým „R“ a „L“, takže je pre nich ťažké odlíšiť napríklad slová „river“ (rieka) a „liver“ (pečeň). Na rozdiel od angličtiny, japončina nepovažuje „R“ a „L“ za odlišné zvuky. V japončine totiž jedna zvuková jednotka (fonéma) zastupuje oba zvuky.
Keď boli Japonci vystavení anglickým slovám, ktoré obsahovali niektoré z týchto zvukov, štúdie zobrazovania mozgu ukázali, že u nich bola aktívna iba jedna oblasť mozgu, zatiaľ čo u Angličanov sa aktivovali dve oblasti, jedna pre každý jednotlivý zvuk.
Pre japonských študentov jazyka to znamená, že na to, aby sa naučili počuť a vytvárať rozdiely medzi týmito dvoma fonémami v angličtine, musia prepojiť niektoré prvky v mozgových obvodoch. Čo sa s tým dá robiť? Ako sa môžeme naučiť vnímať tieto rozdiely?
Predchádzajúce jazykové štúdie, založené na výskume mozgu, ukázali, že japonskí študenti sa dokážu naučiť počuť a reprodukovať rozdiel medzi písmenami „R“ a „L“ pomocou počítačového programu, ktorý výrazne preháňa aspekty každého zvuku, čím ich od seba odlišuje. Keď boli zvuky počítačovo upravené a zvýraznené, študenti dokázali ľahšie zachytiť rozdiel medzi týmito zvukmi. V jednej štúdii sa dobrovoľníci už po troch 20-minútových sedeniach (teda dokopy po jednej hodine), naučili úspešne rozlišovať zvuky, a to aj keď boli prezentované ako súčasť bežnej reči.
Tento druh výskumu by mohol nakoniec viesť k pokrokom vo využívaní technológií pre výučbu cudzích jazykov. Napríklad pomocou ultrazvukových prístrojov, ako sú tie, ktoré sa používajú na zobrazenie pohybov dieťaťa v maternici budúcim rodičom, boli výskumníci artikulácie a fonetiky schopní vysvetliť študentom, ako sa správne tvoria zvuky tým, že im ukazovali vizuálnu prezentáciu toho, aby by sa mal hýbať ich jazyk, pery a čeľusť, ako správne dýchať a aké pohyby by malo robiť mäkké podnebie, aby tieto zvuky mohli vzniknúť.
Ian Wilson, výskumník pracujúci v Japonsku, vytvoril prvé správy o štúdiách týchto technológií, ktoré vyzerajú sľubne. Vedci, samozrejme, nenavrhujú, aby boli ultrazvukové zariadenia súčasťou pravidelného jazykového vzdelávania na školách, avšak technicky zdatní softvéroví vývojári začínajú prichádzať na spôsoby, ako využiť tieto nové poznatky, začlenením zobrazovacích technológií do moderných výukových jazykových aplikácií.
Kara Morgan-Shortová, profesorka na Illinoiskej univerzite v Chicagu, používa elektrofyziológiu na skúmanie fungovania mozgu. Ona a jej kolegovia učili študentov hovoriť umelým jazykom – ide o jednoduchý jazyk, ktorý vytvorili lingvisti, aby otestovali tvrdenie o schopnosti učiť sa jazyk kontrolovaným spôsobom.
V tomto experimente sa jedna skupina dobrovoľníkov učila tak, že dostali vysvetlenie pravidiel jazyka, zatiaľ čo druhá skupina sa učila tak, že sa študenti ponorili do jazyka, podobne, ako keď sa učíme náš rodný jazyk. Zatiaľ čo všetci účastníci sa učili, bola to práve táto druhá skupina študentov, u ktorej boli procesy, prebiehajúce v mozgu, najviac podobné procesom rodených hovorcov. Zaujímavé je, že o šesť mesiacov neskôr, keď už nemohli byť vystavení jazyku doma, pretože tento jazyk bol umelý, sa daným študentom stále darilo v testoch a ich mozgové procesy sa dokonca ešte viac podobali procesom rodených hovorcov.
V následnej štúdii Morgan-Shortová a jej kolegovia dokázali, že študenti, ktorí preukázali osobitný talent pri učení sa sekvencií a vzorcov, sa naučili gramatiku obzvlášť dobre skrze metódu ponorenia sa do jazyka. Morgan-Shortová hovorí: „Tento výskum mozgu nám ukázal nielen to, že niektorí dospelí sa môžu naučiť cudziu reč tak, že sa vystavia jazykovému prostrediu ako deti, ale zároveň nám umožňuje nájsť pre jednotlivých dospelých študentov optimálny kontext učenia.“
Výskum so zobrazovaním aktivity v mozgu nám môže nakoniec pomôcť prispôsobiť metódy štúdia jazykov našim poznávacím schopnostiam, ukázať nám, či sa najlepšie učíme na základe formálneho spoznávania pravidiel, ponorením sa do zvukov jazyka alebo striedaním týchto dvoch metód.
Nech sa učíme akokoľvek, tento nedávny výskum mozgu nám prináša dobré správy. Vieme, že ľudia, ktorí plynule hovoria viac ako jedným jazykom, majú lepšiu pamäť a sú viac kognitívne kreatívni a mentálne flexibilní ako tí, ktorí hovoria len jedným jazykom. Kanadské štúdie naznačujú, že Alzheimerova choroba a nástup demencie sú diagnostikované neskôr u bilingválnych pacientov než u tých, čo používajú len jeden jazyk. Znamená to, že znalosť cudzieho jazyka nám môže pomôcť zachovať si kognitívne zdravie aj v staršom veku.
Ešte viac povzbudivé je, že výhoda dvojjazyčnosti platí aj pre tých, ktorí sa druhý jazyk neučia ako deti. Výskumníci z univerzity v Edinburghu zdôrazňujú, že „milióny ľudí na celom svete sa učia svoj druhý jazyk neskôr: v školách, na univerzitách alebo v práci či v súvislosti s migráciou alebo manželstvom.“ Výsledky ich výskumu s 853 účastníkmi jasne ukazujú, že znalosť iného jazyka je výhodná, bez ohľadu na to, kedy sa ho učíme.
Alison Mackeyová
Alison Mackeyová je profesorka lingvistiky na univerzitách Georgetown University a Lancaster University.
Zdroj: http://www.theguardian.com/education/2014/sep/04/what-happens-to-the-brain-language-learning
